Aké by boli vaše pocity, ak by ste boli unesený a držaný ako rukojemník? Vaša prvá reakcia by pravdepodobne bola strach, hnev a odpor voči únoscovi, pochopiteľne. Ale čo keby sa tieto pocity postupne zmenili na súcit, sympatiu a dokonca ochotu chrániť svojho únoscu? Zdá sa to nepravdepodobné, ale tento fenomén je známy ako Štokholmský syndróm a je pomerne bežný v situáciách, kde sú ľudia držaní ako rukojemníci.
Štokholmský syndróm je psychologický fenomén, ktorý opisuje situáciu, v ktorej rukojemník začína vyjadrovať súcit a sympatiu voči páchateľovi. V niektorých prípadoch dochádza až k bodu, kde rukojemník ochraňuje páchateľa pred zásahom polície alebo iných osôb. Tento termín bol poprvýkrát použitý v roku 1973 po bankovom prepade vo Štokholme, Švédsko, kde štyria rukojemníci boli držaní päť dní a nakoniec sa postavili na stranu svojich únoscov.
Z psychologického hľadiska je Štokholmský syndróm zaujímavým fenoménom, ktorý ukazuje, ako môže byť ľudská myseľ ovplyvnená extrémnym stresom a neistotou. Existuje niekoľko teórií, ktoré sa pokúšajú vysvetliť, prečo sa rukojemníci správajú takto.
Jedna z teórií naznačuje, že Štokholmský syndróm je obranný mechanizmus, ktorý pomáha rukojemníkom zvládať strach a stres spojený s unesením. Keď je človek držaný ako rukojemník, jeho život je úplne v rukách únoscu. Preto môže byť pre rukojemníka prospešné a ukludňujúce, keď si vytvorí emocionálnu väzbu so svojím únoscom. Táto väzba môže zmenšiť pravdepodobnosť, že únosca ublíži rukojemníkovi, a tým zvýšiť šance na prežitie.
Ďalšia teória sa zameriava na tzv. “traumatické väzby”, ktoré môžu vzniknúť medzi rukojemníkom a páchateľom. Traumatická väzba je silný emocionálny vzťah, ktorý sa môže vyvinúť medzi dvoma ľuďmi v dôsledku spoločného prežitia traumatickej udalosti. V prípade Štokholmského syndrómu je táto udalosť únos a hrozba smrti. Keď sa rukojemník a únosca spolu zúčastnia na tejto traumatickej skúsenosti, môže to viesť k vytvoreniu silnej emocionálnej väzby medzi nimi.
Okrem týchto teórií existuje aj niekoľko ďalších faktorov, ktoré môžu prispieť ku vzniku Štokholmského syndrómu. Medzi ne patria napríklad izolácia od ostatných ľudí, závislosť od únoscov (napr. pre jedlo, vodu alebo informácie) a pocit bezmocnosti. Všetky tieto faktory môžu spôsobiť, že rukojemník bude mať skreslený pohľad na realitu a bude vnímať svojho únoscu ako jedinú osobu, na ktorej mu záleží.
História Štokholmského syndrómu siaha až do 70. rokov 20. storočia, ale tento fenomén bol pozorovaný aj v mnohých iných prípadoch únosov a rukojemníckych situácií. Napríklad v roku 1974 bola unesená Patricia Hearstová, dedička novinového magnáta, ktorá sa neskôr pridala k svojim únoscov a spáchala s nimi niekoľko trestných činov. Podobné prípady boli zaznamenané aj počas teroristických útokov a politických konfliktov.
Na záver je dôležité zdôrazniť, že Štokholmský syndróm je komplexný a zložitý psychologický fenomén, ktorý stále nie je úplne pochopený. Avšak štúdium tohto fenoménu nám môže poskytnúť cenné informácie o tom, ako ľudská myseľ reaguje na extrémne stresujúce situácie a ako môžeme lepšie pomôcť obetiam únosov a rukojemníckych situácií.
Titulná fotografia: livescience.com
