Zvyčajne nám po čase hlava takpovediac vychladne a uvedomíme si, že sme urobili chybu. Veď sa hovorí, že by sme nemali hovoriť v hneve a dávať sľuby v šťastí. Môžeme si však hnevom vynútiť pravdu, ktorú by nám ináč naši blízki nepovedali?
Od nejedného terapeuta si vypočujete radu o tom, ako sa vysporiadať s vlastným hnevom alebo čo robiť v prípade, keď sa na nás nahnevá niekto iný. Žijeme totiž v spoločnosti, kde je hnev vnímaný ako neželaný prejav, aj keď spolu s pocitom spolupatričnosti, osamelosti či únavy patrí k základným pocitom. Niekedy je dokonca považovaný za nemorálny či za známku toho, že nahnevaný človek je automaticky zlý človek.
Zdá sa však, že čím viac ho potláčame, tým horšie ho v skutočnosti zvládame. Radšej sa teda konfliktom, ktoré by hnev mohli vyvolať, či už v nás alebo v iných, vyhýbame. Môže však byť hnev prospešný? Hovorí sa, že ľudia sú v hneve úprimnejší, mohli by sme teda hnev blízkych využiť na to, aby nám povedali pravdu, ktorú by ináč zamlčali alebo zámerne prikrášlili?
Hlavným zdrojom hnevu je zvyčajne to, že niečo nevychádza podľa našich predstáv. Každý z nás má totiž na svet istý názor, premýšľame podľa súboru myšlienkových vzorcov a nesieme v sebe rebríček hodnôt, ktorého časť sme zdedili od predkov a časť sme si vytvorili my, na základe vlastných zážitkov a skúseností. Ak sa našej viere a hodnotám niečo prieči, dochádza k vnútorným alebo vonkajším konfliktom. Samozrejme, nie je ľahké vyrovnať sa s tým – a to v nás vyvoláva hnev. Vnútorný konflikt označuje to, keď sú naše hodnoty ohrozené a musíme sa rozhodnúť medzi ponechaním si starých hodnôt alebo prijatím nových. Vonkajší konflikt zas zvyčajne označuje konfrontáciu, teda nezhodu s iným človekom.
Pokiaľ ide o vonkajší konflikt, už odmalička sa učíme, že máme ľuďom odpúšťať, byť ústretoví a nechodiť spať nahnevaní. Zároveň nás však učia, že by sme mali byť úprimní a pravdou je, že keď sa hneváme, sme úprimnejší. Ako totiž informuje štúdia publikovaná Bradom Blantonom, hnev spôsobuje, že naše obranné mechanizmy poľavia. Znamená to, že sa do istej miery prestaneme ovládať, konáme a hovoríme neuvážene, čo je vo väčšine prípadov deštruktívne.
Obranných mechanizmov má človek mnoho a vďaka nim sa v spoločnosti správame tak, ako sa od nás očakáva. Zároveň si však vďaka nim dokážeme uchovať sebavedomie, ale aj zdravý rozum. Jedným z obranných mechanizmov je ten, ktorý nám nedovolí vysloviť čokoľvek a pred kýmkoľvek, koho práve stretneme. Svoje názory a myšlienkové pochody si neraz dobre chránime aj pred tými najbližšími. Chceme totiž niekam patriť, zapadnúť do skupiny a mať pocit spolupatričnosti. To najľahšie dosiahneme konformitou, teda prispôsobením sa ostatným a reagovaním na rôzne situácie rovnakým spôsobom, ako reaguje skupina, ktorej členom chceme byť.
Na situácie, ktoré nás ohrozujú, reagujeme zvyčajne strachom alebo hnevom, tejto reakcii sa hovorí „flight or fight“, teda „únik alebo útok“. V strachu zvyčajne unikáme a v hneve útočíme, ani pri jednej z reakcií však človek príliš neuvažuje nad tým, či niekoho urazí alebo nie, dôležitou sa totiž v danom momente stáva ochrana vlastného „ja“.
