Amygdala je jednou z najzaujímavejších a najmenej chápaných častí nášho mozgu. Táto mandľovitá štruktúra, ktorá sa nachádza hlboko v našom limbickom systéme, je kľúčová pre naše emocionálne spracovanie a zohráva významnú úlohu pri reakciách typu ako útok alebo útek. Často ju označujeme za emocionálnu stálosť nášho tela.
Ak by sme prirovnali náš mozog k mestu, amygdala by bola jeho policajnou stanicou. Vždy v pohotovosti, vždy bdejúca nad našou bezpečnosťou, vždy pripravená reagovať na hrozby a krízy. Avšak u ľudí trpiacich úzkosťou je táto policajná stanica v neustálej pohotovosti, stále v stave najvyššej pohotovosti, čo má za následok prehnané reakcie na vonkajšie podnety.
Aby sme lepšie pochopili, ako to funguje, predstavme si amygdalu ako strážcu nášho mozgu. Pri normálnom fungovaní, strážca bdie nad našim mozgom, sleduje okolie a keď vidí hrozbu, zazvoní na poplach, aby nás pripravil na možnú akciu – útok alebo útek. Tento poplach potom vystrelí rad hormónov do nášho tela, aby sme boli pripravení na akciu. To je normálna, zdravá funkcia amygdaly, ktorá nám pomáha prežiť v nebezpečnom svete.
Avšak u ľudí s úzkostnými poruchami je tento strážca v neustálom stave pohotovosti. Na každý podnet reaguje ako na život ohrozujúcu hrozbu. Zvoní na poplach neustále, čo vyvoláva intenzívnu stresovú reakciu, a tým vypína spojenia v mozgu zodpovedné za uvažovanie a racionálnu analýzu situácie. To je dôvod, prečo sa ľudia s úzkosťou často cítia paralyzovaní strachom, hoci reálna hrozba neexistuje.
Ak sa vrátime k našej metafore, je to ako keby strážca zúril a búšil na poplachový gong každýkrát, keď vidí mačku alebo záblesk v nepriaznivom počasí. Namiesto toho, aby sa v týchto situáciách zachoval pokojne, jeho prehnané reakcie vedú k neustálemu strachu a stresu.
Tento prehnane aktívny strážca môže viesť k vypnutiu spojení v mozgu zodpovedných za racionálne uvažovanie a logickú analýzu. Je to ako keby strážca vypol všetky svetlá v meste, aby bol “lepšie pripravený” na hrozbu. Avšak týmto vypnutím svetiel sa len zhoršuje situácia – všetko sa stáva temnejším, strašidelnejším a nejasnejším, a my sa cítime ešte viac vystrašení a izolovaní.
Kľúčom k zvládnutiu tohto stavu je naučiť sa ako zvládnuť a upraviť reakcie našej amygdaly. To môže byť dosiahnuté prostredníctvom rôznych terapií, ako je kognitívno-behaviorálna terapia, ktorá učí pacientov, ako identifikovať a zvládnuť ich úzkostné myšlienky a správanie. Meditácia a mindfulness (stav mysle) tréning tiež môžu pomôcť upokojiť a resetovať našu hyperaktívnu amygdalu.
Amygdala je veľmi dôležitou časťou nášho mozgu, ktorá zohráva kľúčovú úlohu pri reakciách typu ako útok alebo útek. U úzkostných ľudí je amygdala náchylnejšia na vonkajšie podnety, na ktoré reaguje intenzívnou stresovou reakciou a nakoniec spôsobí vypnutie spojení v mozgu zodpovedných za uvažovanie. Našťastie s prácou a tréningom, môžeme naučiť našu amygdalu, ako reagovať na podnety viac primerane a pomôcť tak zmierniť naše úzkostné reakcie.
Titulná fotografia: pexels.co
