Studio 54 bol preslávený nočný klub zo 70. rokov, ktorý si každý prominentný parketový lev dobre pamätá. Väčšinu svojho života si však spoluzakladateľ Ian Schrager spomína na tie trpkejšie chvíle, o ktorých sa nie príliš pochvalne zmieňuje aj v dokumente z roku 2018. „Nemám len dobré spomienky. Mám horkosladké spomienky. Bolo to pre mňa miestami trápne. Potupná sláva. Stále to tak je,“ povedal Schrager v jednom rozhovore pre americkú televíziu. Štúdio 54 bolo najvychýrenejším klubom na svete a definovalo éru diskotéky v celej jej extáze a honosnosti. Klub však pre svoju daňové odvody nevyznávajúcu činnosť zavreli a jeho majitelia šli do väzenia. V roku 2018 bol nakrútený spomínaný dokument o tejto skoro tri roky trvajúcej párty s názvom Studio 54, v ktorom sa odhaľuje množstvo zaujímavostí tohto povestného miesta.
VZOSTUPY A PÁDY LEGENDÁRNEHO KLUBU
„No, po 40 rokoch som chcel skutočne urobiť záznam svojim deťom. Videl som zaujímavý citát v jednej knihe: Ak lovec nevyrozpráva príbeh, lev to urobí za neho,“ vysvetľuje zámer zhotovenia dokumentárneho filmu Studio 54 samotný zakladateľ Schrager. Lovci boli v tomto prípade Schrager a jeho kamarát z vysokej školy, Steve Rubell. V roku 1977 prerobili bývalé televízne štúdio CBS a doplnili ho o divadelné osvetlenie a tanečný parket.
„Klub otvorili uprostred vtedajšej štvrte „červených svetiel“. Ľudia si mysleli, že sú to stopercentní blázni,“ uviedol Matt Tyrnauer, producent a režisér filmu. Klub sa stal prakticky za noc hitom. „Štúdio 54 bolo viac ako diskotéka. Bol to nenahraditeľný nočný klub. Kultúrny fenomén,“ dodáva.
Všetko sa to začínalo už pri dverách klubu, kde sa zamatového povrazu držali davy ľudí, ktorí boli ochotní urobiť hocičo, len aby dýchali rovnaký vzduch so svojimi slávnymi, obdivovanými a očarujúcimi hudobnými či filmovými ikonami. Všetci sa chceli dostať dovnútra. Ten, komu sa to podarilo, pocítil zrazu príval nekonečnej pocty a slobody, o ktorej sníval celý život a ani o tom nevedel.
„Kľúč k úspechu Studia 54 tkvie v diktatúre pri vstupe a demokracii na tanečnom parkete,“ hovorieval Andy Warhol.
Dvaja kamaráti zo Syrakúzskej univerzity sa odrazu stali kráľmi New Yorku. Zo dňa na deň niesli titul sociálnych arbitrov sveta s patentom na odviazanú zábavu.
„Bolo to manželstvo. Miloval som Steva. Bol to prvý človek, ktorého som ráno uvidel, a posledný, s ktorým som sa večer rozprával.“ povedal Schrager. „Nikdy už nebudem mať takého priateľa, nikdy… Prešli sme týmto strašným debaklom a zostali sme dobrými priateľmi. Spoločne sme išli do väzenia.“
V decembri 1978 zostúpili do klubu ako anjeli pomsty vyšetrovací agenti. Nikto im však nezabránil vojsť dnu, aj keď ich oblečenie ani zďaleka nevystihovalo bontón klubu.
„Bol to jeden z najhorších dní môjho života,“ povedal Schrager. Agenti odhalili finančné záznamy klubu, ktoré obsahovali „výplaty“ za drogy a maskované príjmy a výdaje, ktoré doplietli komplet celé účtovníctvo. Spolu asi 2,5 milióna dolárov viselo len tak vo vzduchu. Neskôr zistíte, že doslova.
Počas svojho pobytu vo väzení, ktoré miesto 42 mesiacov trvalo nakoniec len 13, Schrager a Rubell Studio 54 predali. Obchodní partneri sa neskôr z pošramotenej povesti vykúpili a vydali sa na spoločnú cestu obchodovania s butikovými hotelmi až do roku 1989, keď Rubell zomrel na AIDS. Schrager ďalej kráčal sám a v hotelovom odvetví sa mu veľmi darilo, nakoniec ho bývalý prezident Obama z daňových únikov omilostil.
„Prinieslo to absolútne uzavretie všetkého. Ranu však budem mať navždy. Nikdy nezmizne. Je prítomná, ale konečne zahojená,“ povedal Schrager.
BÚRLIVOSŤ, ORGIE, DROGY A DISKOGUĽA
Nočný klub je aj po vyše štyridsiatich rokoch stále opradený všemožnými neuveriteľnými historkami, ktoré sa tradujú ako legendy zo života slávnych a nespútaných. Andy Warhol, John Travolta, Mick Jagger, Sylvester Stallone, Frank Sinatra, Michael Jackson. Nielen oni, ale mnoho ďalších celebrít, vytvorilo svojimi pravidelnými návštevami zo Studia 54 naozaj exkluzívnu záležitosť. Už pri vstupe to pocítil každý, kto vedel narátať do päť.
Samotný Steve Rubell najradšej sedával pri dverách na stoličke a ukazovákom rozhodoval o tom, kto sa dostane dovnútra a kto nie. „Je to ako miešanie šalátu,“ vysvetľoval nadšene. Nie je to len obyčajný klub, preto musí mať každý návštevník na sebe niečo špeciálne. Niektorí hostia sa preto často po prvom odmietnutí šli domov prezliecť a vrátili sa v ešte extravagantnejšom kostýme.
Väčšinou im to ale nepomohlo. Príkladom môžu byť dve dievčatá, ktoré si dokonca požičali 500 dolárov, aby si mohli prenajať bieleho koňa, na ktorom takmer nahé prišli ku vchodu. Verdikt Rubella bol nekompromisní. Kôň môže vojsť dnu, dievčatá zostanú vonku.
Prísna „imigračná“ politika však mala aj svoje tienisté stránky. Zamestnanci pri vstupe často schytali nejakú tú prázdnu fľašu od piva a niekedy sa nahnevaní hostia trafili aj priamo do hlavy. Vyhadzovači preto časom začali v tesnej blízkosti klubu veľmi starostlivo upratovať. Ľudia z personálu chodili domov v skupinkách, pretože po jednom to bolo nebezpečné. Steve Rubell v rozhovore pre Rolling Stone priznal, že ho raz odmietnutý hosť dokonca skoro uškrtil.
BIZARNOSTI TÚŽBOU OPANTANÝCH JEDNOTLIVCOV
Odhodlaní zvedavci preliezali ostnatým drôtom obohnaný dvor a následne padali na betón o tri metre nižšie. Napriek tomu, že ich odviezla záchranka, boli pyšní na to, že sa dostali dovnútra. Jeden muž kvôli zúfalému pokusu dostať sa do klubu dokonca zomrel. Snažil sa totiž preliezť cez ventilačný systém. Bohužiaľ sa ale zasekol a personál ho objavil, až keď už bolo neskoro.
Keď ste konečne mali to neopakovateľné šťastie a ocitli ste sa dnu, čakalo vás veľkolepé divadlo, ktoré ste určite nikdy v živote nikde inde nezažili. Steve Rubell a Ian Schrager sa vyžívali v zhmotňovaní tých najzvláštnejších predstáv VIP hostí. Organizovali unikátne jednorazové večierky, pri ktorých len kulisy stáli desiatky tisíc dolárov. Takéto výdavky si pre porovnanie nemohlo dovoliť ani slávne predstavenie na Broadwayi, ktoré sa pritom hralo dlhé mesiace.
Napríklad pre Dolly Parton zmenili celý interiér klubu na skutočnú farmu tak, aby sa speváčka cítila ako doma. Po Štúdiu 54 tak medzi balíkmi slamy pobehovali kone, somáre a muly. Na balkóne bol výbeh pre sliepky a hostia jedli kukuricu priamo z veľkého vozidla uprostred sály. Dolly Parton z toho všetkého na sklamanie organizátorov príliš nadšená nebola. V Studiu 54 bola prvýkrát a neviazaná párty ju skôr vydesila.
Naopak večierok, ktorý si všetci užili, sa konal krátko po premiére Pomády. Majitelia klubu vybavili interiér starými školskými skrinkami a na parkete stáli kabriolety z päťdesiatych rokov. Tie boli vzhľadom na povahu klientov radšej bez benzínu. Všetky rekvizity vtedy nápor návštevníkov vydržali, len zadné sedačky áut boli popálené od cigariet a našli sa na nich „zvláštne“ škvrny.
„Tak sme zaplatili nové sedačky, nič hrozné. Ale párty to bola divoká,“ spomínal pre časopis Rolling Stone Schrager.
PROMINENTNÍ HOSTIA
Akonáhle vás pustili dovnútra, bol konečne čas na oslavu. Avšak ďalším krokom bolo prepchať sa pomedzi smotánku v pivnici klubu. Tam sa už vyskytovali len skutoční VIP hostia, ktorých pred nevítanými návštevníkmi strážila diskrétne ochranka. Rekvizity z predchádzajúcich večierkov vytvárali v pivnici oddelené priestory, kam majitelia prozreteľne umiestňovali matrace. Známe tváre sa tu potom oddávali drogám a neviazanému sexu. Menej exkluzívny bol priestor na balkónoch, kde boli stoličky potiahnuté gumou tak, aby sa dalo všetko lepšie upratať. Nad balkónom sa nachádzal ešte jeden klenot, príbehmi preslávená miestnosť, kde boli gumou pre istotu potiahnuté aj všetky steny.
VEĽKOLEPÝ KONIEC, ALE HANBA OSTALA
Majitelia klubu zarábali obrovské peniaze a ešte by pravdepodobne dlho mohli, keby sa na plné hrdlo nechválili, ako skoro vôbec neplatia dane. „Čo finančák nevidí, to ho nebolí,“ chvastal sa vtedy Rubell v rádiu. Keď potom na daniach majitelia zaplatili len 8 tisíc dolárov, daňový úrad prestal túto okatú zábavku okamžite tolerovať.
Tesne pred Vianocami roku 1978 do klubu vtrhli agenti a nad stropnými panelmi objavili odpadkové vrecia plné peňazí. Rubell aj Schrager boli obratom zatknutí. Sudca im nakoniec za zatajenie zárobku vo výške 2,5 milióna dolárov udelil maximálny možný trest – tri a pol roka vo väzení. Hovorila som, viseli akoby vo vzduchu.
Vo februári roku 1978 usporiadali majitelia rozlúčkový večierok nazvaný Koniec modernej Gomory. Na bežné pomery Studia 54 bola párty skôr komorne ladená a mohli sa jej zúčastniť len najvyberanejší hostia. Majiteľom na oslave posledného slobodného dňa symbolicky zaspievali napr. Frank Sinatra alebo Cher.
Klub bol následne predaný novým majiteľom, ale pôvodnej slávy sa už nikdy nedočkal. V roku 1986 bol definitívne zatvorený a na jeho mieste sa dnes vyníma divadlo. V neslávne preslávenej pivnici je v súčasnosti reštaurácia. Dobrú chuť!
