Možno sa Morricone dožil tak vysokého veku preto, lebo celý život robil to, čo celou svojou bytosťou miloval. Svoj život zasvätil tvorbe, ktorá stelesňovala čistú krásu. Jeho hudba nielen vo filmovom svete žiarila 91 rokov a počas vyše 70-ročnej kariéry zložil filmovú hudbu pre stovky nezabudnuteľných majsterštukov a najslávnejších svetových filmov a seriálov. Filmom Sergia Leoneho, Bernarda Bertolucciho, Briana De Palmy či Piera Paola Pasoliniho dodal pomyselnú pečať kvality a vdýchol im život. Tak sa chlapci preslávili za siedmimi horami a siedmimi dolami.
Mozart filmovej hudby
Ennio Morricone sa narodil v roku 1928 v Ríme a bol hudobníkom telom i dušou. Vyštudoval klasickú hudbu, hru na trúbku a skladbu na prestížnej Accademia Nazionale di Santa Cecilia, na konzervatóriu potom študoval kompozíciu zborovej hudby a dirigovanie speváckych zborov. To všetko sa mu v rozvíjajúcom sa filmovom priemysle neskôr perfektne hodilo.
Sám bol nadšený filmový fanúšik – a mal ohromný talent aj skvelé nápady, čo ho priviedlo k spolupráci s najlepšími filmármi svojej doby. Hudbu pre prvé filmy skomponoval v roku 1962 a v roku 1964 začal spolupracovať s režisérmi Sergiom Leonem a Bernardom Bertoluccim.
Pre Leoneho napísal ikonickú hudbu k filmu Pre hrsť dolárov a rad ďalších kompozícií, najmä v žánri tzv. spaghetti westernov, filmov o americkom Divokom západe, ktoré však vznikali v Taliansku s napospol talianskym štábom a západnými hercami. Už vtedy bol skladateľ mimoriadne výkonný – napríklad len v roku 1968 bol schopný napísať hudbu k 20 filmom naraz.
Morriconeho veľmi úsporný štýl komponovania je zreteľne badateľný na klasických kusoch filmovej hudby, ktoré sú dnes už kultovými zástupcami svojho žánru: Leoneho filmy Dobrý, zlý a škaredý a Vtedy na Západe sa aj vďaka Morriconeho hudbe rýchlo stali súčasťou zlatého fondu svetovej kinematografie.
Práve spolupráca Morriconeho a Sergia Leoneho je dodnes považovaná za najvydarenejšiu synergiu medzi skladateľom filmovej hudby a režisérom. Morricone so svojimi režisérmi hovoril, vypytoval sa, často sa zúčastnil natáčania na pľaci, inšpirovalo ho všetko, dokonca „aj farba šiat Claudie Cardinale“, ako sám kedysi poznamenal.
Zároveň bol vždy nesmierne kreatívny a invenčný: napríklad práve v hudbe k filmu Vtedy na Západe využil i celkom neobvyklé zvuky, ako vŕzganie vodného čerpadla. Podporoval tak svoju teóriu, že každý prirodzene vytvorený zvuk je vlastne hudba.
Morricone v akcii
Melódie, ktoré si zapíska každý
Charakteristickým rukopisom jeho skladieb je nádherná melódia, ktorá chytí za srdce. Viete si ju pohmkávať a už po pár sekundách vám naskočia konkrétne scény z filmov. Unikátne prepojenie obrazu s hudbou sa vám vryje priamo pod kožu.
Dlhé hĺbkou presakujúce melódie, rezonujúce pískanie, elektrická gitara, tikajúce hodiny, zvuky zvonov, nezvyčajné kombinácie nástrojov symfonického orchestra s rockovou kapelou a rôznymi efektnými či experimentálnymi zvukmi, dokonalý cit pre vokály či zvuky z bežného života, to všetko je Morricone.
Sergio Leone a Ennio Morricone boli rovesníci, obaja sa narodili v Ríme a preslávili sa po celom svete v 60. rokoch minulého storočia práve vďaka spaghetti westernom.
Leone sa raz na adresu Morriconeho vyjadril veľmi pochvalne. Povedal, že hudba je v jeho tvorbe nevyhnutná, pretože jeho filmy by mohli byť prakticky nemé, dialógy nie sú až také podstatné, a preto hudba zdôrazňuje činy a pocity viac ako dialóg. Nechal preto Morriconeho zložiť hudbu ešte pred nakrúcaním ako súčasť samotného scenára. Zapadlo to do seba dokonale.
Preto sú Morriconeho motívy tak rozpoznateľné, preto sú jeho filmové melódie dnes kultové, preto ich dokážete identifikovať už po niekoľkých prvých tónoch.
Ocenený génius
Morricone neskladal hudbu len k westernom, napokon vo svojom obrovskom portfóliu ich má „len“ tridsať. Za všetky prekrásne motívy spomeňme napríklad Chi Mai, ústrednú tému z filmu Profesionál s Jeanom-Paulom Belmondom.
Prvú oscarovú nomináciu získal Ennio Morricone v roku 1979 za hudbu k skvostnému filmu Terrence Malicka Days of Heaven (Nebeské dni), kde sa vo veľkej dramatickej úlohe predstavil mladý Richard Gere. Ďalšie oscarové nominácie nasledovali za filmy Misia, Nepodplatiteľní, Bugsy alebo strhujúca dráma Malena, kde v roku 2000 zažiarila Monica Bellucci.
Taliansky skladateľ mal vrelý vzťah k Prahe: v roku 2011 tu vystúpil hneď na dvoch koncertoch a naposledy si ho české publikum užilo v januári 2019, kde koncertom v beznádejne vypredanej O2 aréne oslavoval 90. narodeniny. Oscara za celoživotné dielo získal v roku 2007.
Veľmi rád spolupracoval s Českým národným symfonickým orchestrom a práve tento tuzemský súbor mu nahral hudbu k filmu Quentina Tarantina Osem hrozných, za ktorý Morricone v roku 2016 svojho prvého Oscara za filmovú hudbu konečne vyhral. Oscara za celoživotné dielo pritom získal už deväť rokov predtým.
V roku 2018 Ennio Morricone vystúpil ako hosť na festivale Prague Proms v Obecnom dome – opäť s Českým národným symfonickým orchestrom a tiež Kühnovým zmiešaným zborom. Reakcia publika bola nadšená, búrlivé ovácie ako vždy nekonečné. Pražské publikum Morriconeho milovalo a rozumelo mu. Aj to slovenské. Ako Mozartovi. Tým totiž Morricone tiež bol. Filmovým Mozartom našej doby.
Môj zážitok: Morriconeho som si nesmierne vychutnala pred približne piatimi rokmi v Bratislave a musím povedať, že počas koncertu som dobrovoľne nedýchala a zimomriavky mnou neprestajne lomcovali zhora nadol aj opačne. Bola to energia, ktorá spájala nebo so zemou, ducha s telom, ženu s mužom, film s hudbou, bola to energia stvorenia. Do Bratislavy potom ešte zavítal aj v roku 2016 a všetkým, ktorí mali tú česť počuť jeho tvorbu naživo, srdečne gratulujem. Ostatným posielam nezabudnuteľné melódie aspoň takto virtuálne.
