Bolo raz dvadsaťpäť cínových vojačikov. Všetci boli bratia, uliali ich z jednej starej cínovej lyžice. V rukách držali pušky, pozerali rovno pred seba a mali krásne červeno-belasé rovnošaty. Prvé, čo počuli na tomto svete, keď sa otvoril vrchnák škatule, v ktorej ležali, bolo: „Cínoví vojaci!“ Takto zvolal malý chlapček a zatlieskal; dostal ich na narodeniny a porozkladal si ich na stôl. Vojaci boli rovnakí, ani keby si boli z oka vypadli; len jediný sa od ostatných trocha líšil. Mal iba jednu nohu, lebo ho uliali posledného a nezvýšilo sa na neho už dosť cínu. Ale predsa stál na svojej jedinej nohe tak pevne ako ostatní na dvoch. A práve jemu sa prihodilo niečo nezvyčajné… Hans Christian Andersen to v živote nemal ľahké, svoje trápenia a bolesť pretavil do nezabudnuteľných rozprávok, ktoré poznajú deti aj dospelí na celom svete.
DRSNOU CESTOU KU HVIEZDAM
Kto by nepoznal Statočného cínového vojačika, Snehovú kráľovnú, Cisárove nové šaty? Rozprávky veľkého dánskeho rozprávkára H. Ch. Andersena čítajú mladí i starí, deti i dospelí. Ich pôvab a hodnota spočíva v neobyčajnom rozprávačskom umení autora, ktorý dokázal vylúdiť cit a krásu v dotyku s prostými vecami. V Andersenových rozprávkach nájdeme postavy známe z ľudových rozprávok: kráľov a princezné, škriatkov aj boháčov. Andersen sa díva na tento svet s humorom a fantastickým bytostiam nadelí ľudské starosti a radosti. Také sú rozprávky Pastier svíň, Slávik, Cisárove nové šaty. Čarovné sú najmä rozprávky o prostých veciach, ktoré si nik vo všednom živote nevšimne Ihla na plátanie, Strieborniak, Smrek.
Málokto však vie viac o mužovi, ktorý stojí za týmito slávnymi rozprávkami – o mužovi, ktorý prežil mnoho ťažkostí a svoju bolesť pretavil do umenia. Tu je 7 prekvapivých faktov o Andersenovom živote a dedičstve, ktoré v oddelení detskej literatúry nenájdete.
- NIEKTORÉ ROZPRÁVKY H. CH. ANDERSENA SÚ AUTOBIOGRAFICKÉ
Podľa viacerých literárnych vedcov príbeh o Škaredom káčatku odráža Andersenove vlastné pocity odcudzenia. Ako chlapca ho šikanovali a posmievali sa mu pre jeho vzhľad a vysoký, skoro až ženský hlas. Často sa cítil osamelo a vylúčený z komunity rovesníkov. Neskôr napísal príbeh o chlapcovi Hansovi, ktorému sa v detstve deti smiali. Rovnako ako škaredé káčatko aj Andersen sa neskôr v živote stal labuťou – kultivovaným, svetovo uznávaným spisovateľom s priateľmi na najvyšších miestach. Andersen to dokonca priznáva: „Tento príbeh je, samozrejme, odrazom môjho vlastného života.“
Existujú tiež dôkazy o tom, že Andersen zámerne uviedol svoje postavy do zúfalých a beznádejných situácií, aby odrážali jeho osobné traumy, medzi ktoré patrilo vyrastanie v chudobe, strata otca vo veku 11 rokov, brigáda v továrni na podporu jeho matky. Paul Binding, literárny kritik, ktorý napísal knihu o Andersenovi, uviedol, že dlhotrvajúca príťažlivosť jeho príbehov však presahuje ich autenticitu.
„Je pravda, že niektoré z najslávnejších Andersenových príbehov – Škaredé káčatko, Statočný cínový vojačik, dokonca aj Malá morská víla – sú dramatizáciami jeho vlastných životných strastí, ale nemali by taký úspech, ak by nepresahovali tento osobný rámec – jazykom, pozorovaním, detailmi a zložitou, ale nenápadnou štruktúrou – stáť na vlastných ako dokonale spracovaný artefakt, ktorý vzbudzuje vo väčšine ľudí univerzálnu príťažlivosť s jeho príbehmi,“ napísal Binding pre The Guardian.
- ANDERSENOVA PÔVODNÁ VERZIA MALEJ MORSKEJ VÍLY BOLA OVEĽA DEPRESÍVNEJŠIA AKO NÁM JU NASERVÍROVAL DISNEY
Príbeh Andersenovej Malej morskej víly z roku 1837 bol oveľa temnejší ako nám sprostredkoval Disney, ktorý sa ním inšpiroval. V origináli sa nemenovanej morskej panne, ktorá sa zamiluje do princa, ponúka možnosť získať ľudskú podobu, aj keď bude žiť vo večnej agónii a musí si nechať podrezať jazyk. Cieľom morskej panny – okrem lásky – je získať nesmrteľnú dušu, čo je možné len vtedy, ak sa do nej princ zaľúbi a ožení sa s ňou. Po tom, čo si princ vezme niekoho iného, morská panna uvažuje o jeho vražde, ale namiesto toho prijme svoj osud a vrhne sa do mora, kde sa rozpustí v morskej pene. Pomôcť morskej panne môžete aj tým, že budete 300 rokov vykonávať dobré skutky, to si myslia duchovné bytosti, ktoré veria, že jej týmto spôsobom pomôžu dostať sa do neba. To aby sme už začali.
- ZLÉ PREKLADY MENIA SKUTOČNÝ VÝZNAM ANDERSENOVÝCH DIEL
Podľa UNESCO je Andersen ôsmym najprekladanejším spisovateľom na svete a jeho diela sa v množstve približujú prekladom Biblie. Aj keď jeho rozprávky nájdeme vo viac ako 125 jazykoch, nie všetky si zachovávajú vernosť pôvodného znenia. Podľa autorov Diany Crone Frankovej a Jeffreyho Franka v modernom preklade príbehov Hansa Christiana Andersena od začiatku existovalo veľa príkladov „chatrných prekladov“, ktoré „vyhladili“ jeho pôvodné príbehy. Výsledkom bolo, že Andersenova reputácia mimo Škandinávie „nebola ako literárny génius, ale ako kuriózny spisovateľ očarujúcich detských príbehov z 19. storočia,“ píše dvojica.
- NEVÍTANÝ HOSŤ V DOME CHARLESA DICKENSA
Andersen sa stretol so svojím literárnym vzorom Charlesom Dickensom na aristokratickej párty v roku 1847. Udržiavali sporadický kontakt a o desať rokov neskôr prišiel Andersen za Dickensom do jeho anglického domu v Kente. Návšteva mala trvať nanajvýš dva týždne, ale Andersen zostal na zdesenie rodiny Dickensovcov päť týždňov. Hneď prvé ráno Andersen vyhlásil, že je dánskym zvykom, aby jeden zo synov v tejto domácnosti oholil svojho mužského hosťa. Rodina ho však radšej poslala k miestnemu holičovi. Andersen bol tiež náchylný na vyčíňanie, v jednom okamihu sa hodil tvárou dole na trávnik a vzlykal po prečítaní obzvlášť zlej recenzie na jednu zo svojich kníh. Keď Andersen konečne odišiel, Dickens napísal nad dvere poznámku s textom: „Hans Andersen spal v tejto miestnosti päť týždňov – čo sa rodine zdalo ako VEKY!“ Dickens prestal reagovať na Andersenove listy, čím sa ich priateľstvo skutočne skončilo.
- ANDERSEN MAL STRACH, ŽE BUDE POCHOVANÝ ZAŽIVA
Andersen mal množstvo fóbií. Bál sa psov. Nejedol bravčové mäso, pretože sa obával, že ho napadnú červy a parazity, ktoré sa vyskytujú v ošípaných. V cestovnej batožine nosieval dlhé lano, ktoré mu malo pomôcť uniknúť pred plameňmi a ohňom. Dokonca sa obával, že bude raz vyhlásený za mŕtveho a pochovaný zaživa, takže každú noc pred spaním k posteli napísal lístok v znení: „Len vyzerám, že som mŕtvy.“
- SPISOVATEĽ PRAVDEPODOBNE PREŽIL CELÝ ŽIVOT V CELIBÁTE
Aj keď Andersen prežil dlhý a plnohodnotný život, bojoval s osobnými vzťahmi a nikdy v nich nedosiahol rozprávkový koniec. Podľa interpretácií jeho zamilovaných listov sa v rôznych životných obdobiach prepadával na dno pre množstvo krásnych žien – a možno aj pre pár mužov -, ale jeho pocity boli zakaždým neopätované. „Verím, že nikdy nemal sexuálny vzťah,“ povedal pre Deseret News autor životopisov Bente Kjoel-bye. Aj keď je Andersen často považovaný za čistú a cudnú postavu, žiadostivosť mu nebola cudzia. Keď mal 61 rokov, po prvýkrát navštívil verejný dom v Paríži a zaplatil si prostitútku. Tá sa pred ním len vyzliekla a ďalšie číslo sa už neudialo. Po druhej návšteve tohto domu si do denníka zapísal: „Hovoril som so ženou, zaplatil jej 12 frankov a odišiel bez toho, aby som zhrešil činom, ale pravdepodobne som zhrešil myšlienkou.“
- ANDERSEN JE V DÁNSKU NÁRODNÝM POKLADOM
V jeho šesťdesiatich rokoch ho dánska vláda vyhlásila za národný poklad. Bolo to v rovnakom čase, keď sa u neho začali prejavovať symptómy rakoviny pečene, ktorá si nakoniec vyžiadala jeho život. Vláda mu následne vyplácala určitú rentu a na oslavu jeho 70. narodenín začala v Kráľovskej záhrade v Kodani s výstavbou sochy s podobizňou autora. Andersen sa svojich narodenín dožil, ale štyri mesiace po ich dovŕšení zomrel. V súčasnosti môžete v Kodani obdivovať túto zvečnenú poctu vynikajúcemu spisovateľovi spolu s jeho druhou sochou, ktorú nájdete na ulici s názvom H. C. Andersesens Boulevard. Socha Malej morskej víly vás privíta na móle Langelinie. Návštevníci sú vítaní aj v jeho rodnom dome v dánskom Odense a v múzeu venovanom jeho tvorbe v rovnakom meste.
Pri tejto rozprávke mi vždy vyhŕkne slzička.
